“Keď som prvýkrát čítal autobiografiu legendárneho hokejového trénera, ale aj skvelého pedagóga športového tréningu, pána doktora Luďka Bukača, vrátil som sa na stranu č.9. kde kniha začína a dal sa rovno znova do čítania. Jeho kniha je pre mňa zaujímavým pohľadom na trénerské remeslo, vidím v nej inšpiráciu, možnosť porovnania av niektorých aspektoch oporu, alebo naopak oponentúru toho, čím sa v športovom tréningu zaoberám. K tomu je táto kniha vynikajúcim a dobre čitateľným zdrojom. Vybral som do blogu text, ktorý v niektorých aspektoch môže zaujímať tých trénerov, ktorí sa stretávajú s problémom kedy vrcholový športovec možno úplne nechápe úlohu svoju, úlohu trénera a jeden zo základných kameňov vrcholovej prípravy. A tým je, že musí svoj život podriadiť dosiahnutiu cieľov, ktoré by mali v plánoch byť tie čo možno najvyššie. A to bez disciplíny nejde.”
Tu ponúkam z knihy „Moje hokejové storočia,“ ukážku z kapitoly „Keď si hráči disktujú.“ Text a foto zdieľané z www.bezfrazi.cz :
Alex Ferguson to urobil, ja nie. V Manchestri mal v tíme veľmi populárneho a zámožného hráča, módnu ikonu. Za mužstvo, za jeho výsledky, bol ale samozrejme zodpovedný kouč. Keď mu teda David Beckham, onen hráč s výsadným postavením smerom k verejnosti, začal svojím správaním narúšal vedomie tímu, prejavil sa Ferguson emocionálne. Tak, ako je v športovom prostredí správne.
Vzal kopačku a po Beckhamovi ju mrštil
Týmto gestom dal kabíne najavo, že on rozdiely nerobí. Že chce výkon a dodržiavanie pravidiel rovnako od každého.
Ja som mal urobiť to isté pred Svetovým pohárom v deväťdesiatom šesť.
„Tréner, dám vám plán, kedy čo mám za akcie, ako to so mnou bude,“ oznámil mi v priebehu leta Jarda Jágr. Vtedy už mal za sebou víťazstvo v produktivite NHL, dva Stanley Cupy či sezónu s viac ako šesťdesiatimi gólmi. Patril k absolútnej špičke súťaže. Preto som akceptoval jeho požiadavky, hoci už aj to bolo cez čiaru. Akékoľvek úľavy boli zle.
Jágr napríklad chcel, aby hral iba jeden prípravný zápas. Že do Švédska na generálku necelý týždeň pred štartom turnaja určite nepôjde. Neskôr tvrdil, že mal angínu.
Dobrá teda.
K nemu sa však pridal aj Peter Nedvěd. Ďalší svetový hráč s ohromným menom v NHL, pre ktorého išlo o nadlho jediný možný štart za národný tím. Vzhľadom na účasť na olympijských hrách v Lillehammeri v drese Kanady mal od medzinárodnej federácie zákaz svoju materskú krajinu reprezentovať na podnikoch IIHF.
Ani Nedvěd do Švédska ísť nechcel. Nebol si istý, asi ho bolelo trieslo … Luděk Bukač diskutuje v kresle pri krbe V živote by som neurobil niečo také, ako tu. Uznával som len pokiaľ bol hráč chorý či zranený, ale nie aby si diktoval vlastné podmienky. Tu som však svoj prirodzený postoj prehltol. Je jasné, že chybne. Cítil som však, že sotva sa tomuto konaniu postavím, hráči sa otočia proti mne. A na ich strane ležal mediálny dopyt po dream teame.
Netrúfol som si proti nim ísť. Na základe konkrétnej situácie som sa rozhodol nevstúpiť do konfliktu, zodpovednosť som vložil do rúk mužstva.
Problémy začali, už keď sa Jágr nedostavil na dohodnutý zraz tímu. Mali sme spoločné fotografovanie a on nikde. Zároveň bol videný na hraniciach, jeho osobný kouč Marian Jelínek mu totiž dohovoril exhibičný zápas v Nemecku. Na fotografovaní pritom mal Jágr aj podľa nášho dohovoru jednoznačne byť. Vo chvíli, keď nedorazil včas, som mal okamžite skončiť. Zložiť funkciu a s čistým svedomím odísť. Toto riešenie ma vtedy nenapadlo prvýkrát a naposledy.
Akoby som však bol ešte stále opojený skvelým prístupom tímu okolo Reichla a Patery pred štvrť rokom. Akoby mi stále nedochádzalo, že nie všetci profesionáli dokážu svoje povinnosti zvládať ako oni.
Frustrácia z nespoľahlivosti a nedodržiavania dohovoru pre mňa boli niečím úplne novým. Niečím, čo som vo svojej trénerskej kariére nezažil.
Nikdy sa mi nestalo, aby mi Richter, Kochta alebo Havel, ale ani mladý Reichel povedali, že nemajú chuť do zápasu. Aby za mnou prišli, že budú hrať len za podmienok, ktoré si sami určia.
Akonáhle na sústredení v Zlíne zaznelo prvé ospravedlnenie, že by si ten ktorý hráč radšej oddýchol, znamenalo to veľmi zlý signál. Prvá z udalostí, z ktorých postupne vznikalo napätie v mužstve, ktoré si pri tom všetkom uvedomovalo, že ho čaká ťažká úloha.
Na prvý pohľad bolo zrejmé, že veľa vecí nebeží, ako má. Hráči turnajom nežili, nesprávali sa správne, boli ešte v letnom rozpoložení. Pripadalo mi, ako by si po dni na plavárni večer zašli zahrať hokej pre zábavu. Mysleli si, že všetko odohrajú len tak z ruky a zaoberali sa nehokejovými zbytočnosťami.
Niektorí z nich Svetový pohár v deväťdesiatom siedmom jednoducho podcenili.
Neboli pripravení na takú ťažkú konfrontáciu v takom nezvyčajnom čase začiatkom sezóny. Dorazili z veľkého sveta, ktorý vtedy čerstvo okúšali, a nedokázali si uvedomiť, že len ich renomé z NHL nebude stačiť na to, aby predčili pripravených protivníkov. V príprave sme síce ešte porazili Fínov, to bol jediný dobrý zápas to leto, ale potom už išla výkonnosť len dole.
Problém predstavovala už samotná nominácia. Tím nebol nijako tvorený, jednalo sa iba o zlepenec mien, ktoré si žiadala verejnosť a zámorskí usporiadatelia. Veľa regulí sme v podstate dostali nadiktované, koho máme do zostavy zaradiť. Toto nebolo moje mužstvo, hoci som bol koučom. Nemalo dušu. Bol to nesúrodý súbor hokejistov, ktorých som dostal do rúk, aby som ich počas krátkej chvíle viedol.
Cez leto som navyše dostával informácie ohľadom ich súkromného života, ktoré ma znervózňovali. Túto tému som pred nimi neotváral, pretože mi to u profesionálov pripadalo nepatričné. Avšak na základe správ o tom, kde a ako sa bavili, sa dalo čakať, čo potom skutočne nastalo. Že prišli na ľad a zistili, že im nejdú nohy. Že to nebude tak ľahké. Na zraz dorazili z ničoho, nepripravovali sa so svojimi materskými tímami. Dali si týždeň tréningov a hurá do zápasu.
Takýto prístup je pre trénera sklamaním. Lenže s tým nešlo nič robiť, napríklad niektorých hráčov vymeniť, pretože súpisku bolo treba mať hotovú dlho dopredu kvôli reklamným požiadavkám zo zámoria. Mali sme zviazané ruky, čo sa predtým v reprezentácii ani v klube nestalo.
Kanadské a neskôr Svetové poháre nikdy neboli o rýdzo športovej konfrontácii, jednalo sa predovšetkým o biznisový podnik. Však aj s ním prišiel Alan Eagelson. Mali ukázať, kto ovláda celosvetový trh s hokejovými hráčmi, mienku verejnosti aj vývoj hry. Je to veľmi dôležitý turnaj, Kanaďania ho však organizovali – a dodnes organizujú – tak, aby vyhovoval predovšetkým im. Nie neférovo, ale predsa len vo svoj prospech.
Pre mňa ako trénera bola najhoršia práve povinnosť nominovať hráča podľa zvučnosti mena v NHL, nie podľa potreby výkonnosti celku. Usporiadatelia, médiá i verejnosť prahli po tom, aby spolu hrali Jágr, Straka, Šlégr, Ručinský, Holík, Nedvěd, Hašek…
V tej súvislosti klobúk dole práve pred Dominikom Haškom. Samozrejme som ho pre Svetový pohár chcel, bol som kvôli tomu za ním aj v Buffale, ale on mi povedal: „Tréner, nehnevajte sa, tak skoro v lete nezvládnem byť pripravený.“
On sa nikdy nebál ísť vlastnou cestou. Vedel o svojich kvalitách, ale chápal, že pre takúto náročnú akciu by musel prispôsobiť letnú prípravu. A na to sa necítil. Zároveň povedal, že pokiaľ o neho budeme stáť pre olympijské hry v Nagane, na tie že sa pripravia.
Ja už pri tom nebol, ale všetci vieme, ako to dopadlo. V Nagane Dominik vošiel do šatne a oznámil spoluhráčom, že chce olympiádu vyhrať. Svoje odhodlanie demonštroval aj na ľade, čím inšpiroval ostatných. Nakazil ich pocitom, že zlato chceli rovnako ako on. Práve toto vedomie a Dominikove schopnosti potom zlomili vyrovnané zápasy v náš prospech.
Naproti tomu na Svetovom pohári nebolo čoho sa chytiť.
Pritom to bol turnaj s úplne totožným hracím plánom a aj tu s nevyhnutnými ingredienciami rozumelo špeciálne zaujatie a chuť. Lenže v reáli presne toto chýbalo.
Ako som túto skutočnosť zistil, strácal som osobný motív a zainteresovanosť.
Keby som býval odišiel, keby som ešte pred štartom turnaja urobil tlačovku a povedal, že končím, že funkciu odovzdávam prvému a druhému asistentovi, mal by som po starostiach. Mužstvo bolo vybrané, mohol som v kľude odísť. Pravdepodobne by po uvoľnenom mieste skočil Lener a bolo by to. Ak som necítil vôľu tím viesť k víťazstvám, mal som to takto urobiť. Dokonca som svoje pohnútky aj spolupracovníkom oznámil, rozoberali sme všetko spolu. Odradili ma prípadnými zložitosťami ohľadom odmeny. Každý člen realizačného tímu ju od NHL dostával rovnakú a oni nechceli o výhody prísť. Jednalo sa, tuším, o desať tisíc dolárov na hlavu, žiadne peniaze na zbohatnutie. Avšak spolu s predstavou, že sa ukážeme v Kanade a urobíme si meno to bola lákavá kombinácia.
Moji kolegovia skrátka chceli, aby som funkciu nepokladal, a keďže sme spolu mali dlho férovú spoluprácu, dal som na nich. Neodpískal som to. Všetka zodpovednosť však naďalej mierila za mojou osobou, zvlášť po titule majstrov sveta.
Urobil som tak ďalšiu chybu.
Musel som sa pobiť aj s vedomím, že hráči vedia, čo sa deje. Cítili, že to neklape. Tím veľmi dobre videl, aký som nespravodlivý a prehliadam veci, aké by som nemal. Moja image dovtedy stála na tom, že si nezrovnalosti v disciplíne dokážem porovnať v prospech mužstva, kým teraz som povolil. Vnútri kádra bublala krivda, že si dvaja hráči na vlastnú žiadosť dali pohov, zatiaľ čo ostatní musia do Štokholmu odohrať ťažkú prípravu. Veď už tam každý z nich dával napospas svoje meno a my pritom hrali s dvoma bekmi na krídlach štvrtej formácie, pretože sme nemali útočníkov.
Našli sa aj takí ako Martin Ručinský, dobrý chlapec a výborný spoľahlivý hokejista, ktorý neštandardnosť zreteľne vnímal. Bolo mu jasné, že je mojou povinnosťou ako kouča, aby som toto zrovnal.
Aby som ako ten Ferguson tú kopačku po niekom hodil.
Martin mi do očí povedal, že toto nie je férové. Dal som mu za pravdu, cítil som to rovnako. Nepamätám si už presne, čo som mu odpovedal, ale zostal vo mne pocit, že mu rozumiem. Že s ním stopercentne súhlasím. A že som zlyhal. Predtým v Sparte alebo na majstrovstvách sveta by som vzniknutú situáciu riešil úplne inak. Stať sa mi niečo podobné niekedy v osemdesiattri, šiel by som do konfliktu, bojoval by som za svoje presvedčenie. Presadil by som si svoju zostavu, vynútil by som si poriadok. Vtedy na Svetovom pohári som už však cítil, že na to nemám silu. Nebol som to ja, ako som sa poznal a ako ma poznalo okolie.
Práve Martin Ručinský ukázal, že nepripravenosť sa jednoznačne netýkala všetkých. Mali sme jeho a niektorých ďalších, ktorí k svojim povinnostiam pristupovali úplne svedomito. Lenže keď som videl tri mesiace predtým Reichla vo Viedni a Reichla teraz, to sa vôbec nedalo porovnať. On sám nesmierne chcel aj tu, ale zaujatie pre vec u všetkých v tíme bolo úplne iné. Jeho prístup, ktorým nás dotiahol k zlatu na šampionáte, sa tu míňal účinkom.
V Helsinkách sme na úvod turnaja dostávali nakladačku od Fínov a ja v priebehu hry mimovoľne zabrúsil pohľadom vedľa striedačky. Stáli tam Patera s Procházkou a Vojvodou. Chlapci, ktorí si nezaslúžili zostať mimo zostavy. Postaviť tím na nich, odohrali by to. Napríklad by sme tiež nejaký zápas stratili, ale rozhodne by ako lídri tím uchránili záverečnej hanbe s Nemcami, porážky 1:7, ktorá nás odstrihla od účasti vo štvrťfinále. Na play off do zámoria by sme sa dostali. Tam už to mohlo byť iné.
Ale to sú keby.
Po porážke 3:7 vo Fínsku som sa snažil tím prebudiť zmenami v zostave, ale bolo to márne. Následné domáce stretnutie so Švédmi ma donútilo premýšľať. Aj napriek vcelku bežné skóre 0:3 sme boli úplne bez šance a nespokojní diváci zahádzali ľad plechovkami, čo ma viedlo k úvahám, či by som toto v úlohe hráča dopustil. Dovolila by mi moja hrdosť, aby taký dôležitý zápas, navyše pred domácim publikom, vyzeral tak zúfalo a bezmocne? Nehanbil by som sa sám za seba, či som sa na to náhodou nevyflákol? Tu som v trénerskej kariére stál zrejme najbližšie k emočnému výbuchu, ktorý by odporoval mojej povesti kouča s kultivovaným prejavom na striedačke. Bola obrovská záťaž, aby som sa udržal.
Tento zápas, to bolo, ako by som mal v atletike do výšky skočiť dva metre štyridsať, ale ja vypadol na sto sedemdesiat. My vôbec neboli v hre, nebolo čoho sa chytiť a ja som stratil chuť na čokoľvek reagovať.
Nechal som hru pred sebou plynúť…..