Foto v úvode: “Moje detstvo pod rozostavaným Nuselským mostom na mieste, kde potom vyrástla hala Folimanka…rezali sme sa každú chvíľu. Mama šla okolo niekam fotiť, čo bolo jej hobby a tak si to len cvakla a pokračovala pokojne zase ďalej….: -). Z dnešného pohľadu nebezpečná situácia. Tri sedemročia na naukladaných paneloch a dvaja sa bijú tak, že občas z nich spadnú!”
Volal mi kamarát, s ktorým som ako chlapec prežil veľa. V Prahe, v štvrti Nusle v parku Folimanka (kde dnes stojí hala v ktorej judo trénuje USK PRAHA), v Grébovce, Riegráku, cez Podolí do Braníka a vrchom cez Pankrác až dole okolo Synkáča doprava smerom na Vršovice. Zlietali a zliezli sme hocičo a okrem všetkého sme sa tak raz do týždňa s niekým pobili. Boli rôzne party a nie vždy si jedna druhá vliezla vhodne do cesty. Zrezali sme sa ako kone a ďalší deň sme v pohode páchali spoločne „dobro“ v uliciach zhora menovaných lokalít až do tej doby, než sme sa popasovali znova. Mámu na našich bitkách štvali hlavne dve veci. Tou prvou bolo rozorvané oblečenie, vrátane častého predrenia kolien a potom keď som dostal ja viac, než som dal. Síce sa spýtala: „To sa musíš furt tak biť?“ Avšak vedela, že musím a tým to haslo.
Keď sme sa pobili v škole, bola poznámka a po škole sme opisovali do zblbnutia školský poriadok (dodnes mám v hlave, že žiak prichádza do školy vhodne a čisto upravený, bez výstredností v účese a oblečení, usilovne sa učí, neopisuje a nenapovedá…: -), písal som to snáď miliónkrát) a tiež som raz dostal od mojej milovanej triednej pár facek návdavkom, pretože už jej to liezlo na nervy a nedal som si povedať. Moja mama jej poslala na lístku: „Ďakujem a schvaľujem. Čermáková.“ A bolo vybavené. Dnes by to bolo keď nie na súde, tak aspoň pred nejakou komisiou určite.
A teraz mi teda volá kamarát, že jeho vnuk vo veku 9 rokov si dal s chlapcom z triedy bitku, žiadna krv, snáď natrhnuté tričko a ani modrina nebola a obaja chlapci museli ísť nakoniec po dohode s rodičmi k školskému psychológovi, ktorý im vysvetľoval niečo o agresivite a násilí a tak. Keby som nepoznal svojho kamaráta päťdesiat rokov, tak by som tomu skoro neveril, ale päťdesiat rokov ho poznám a tak mu verím.
Srih. Trénujem judistickú mládež v hale na Folimanke a sledujem, ako vo vlnách prichádza do detského športu čoraz menej tých, ktorí sú schopní začať túto činnosť robiť na nejakom základe, ktorý by si priniesli tzv. z ulice. Teda chlapec, alebo dievča, ktoré je vylietané a vydrží bežať aspoň nejakú slušnejšiu dobu v kuse, spadne – vstane a nerieši, vie sa odraziť, urobí to, čomu sa neodborne hovorí kotrmelec tak, aby sa dostal späť na nohy. To, že by sa pritiahli aspoň raz do zhybu, urobili desať klikov býva už niekedy tzv. „vyšší level.“ Koľkokrát je problém zahrať si futbal… Toto všetko, čo bolo v mojom detstve samozrejmosťou, pretože inak by jeden v partii fakt veľmi neobstál , začína byť čím dal viac pomaly umením nie pre každého. A pýtame sa vždy všetci: „Kde je chyba?“ Prvá odpoveď, ktorá priletí budú samozrejme mobily a počítače. A že sú to zlodeji pohybu a priameho kontaktu tvárou v tvár, tak o tom žiadna. Ale nie sú to len títo votrelci modernej doby. Sú to aj rodičia. A tiež učitelia, do istej miery zviazaní internými predpismi. Pretože deti zbytočne zmäkčujú. Možno si nevyslúžim pochopenie u všetkých, ale ja to tak vidím.
Všímajte si ďalšie nebezpečné situácie: „Dve deti vo veku siedmich rokov, bez dozoru, padajúce do jamy staveniska (diera na základy Športovej haly Folimanka), nemajú pri sebe mobil a ani rodičia v tej chvíli presne nevedia kde práve sú. Signálom k návratu do bezpečie domova sú až rozsvecujúce sa lampy pouličného osvetlenia!”
A teraz strih späť. Určite tu nepropagujem, aby sa deti rvali na stretnutie a bolo to na poriadku dňa. Ale ak si dvaja chlapci vybavia účty a jeden skrátka druhého preperie, je to aj posilňujúce do života a je to normálne. Pre oboch. Až na nich raz niekto zadupe na ulici, ťažko uspejú s argumentom: „Odstup agresora, násilie je mi cudzie!“ V jude k tomu deti vedieme, že náš šport ktorý je aj umením nie je od toho, aby sa stal útočnou zbraňou a väčšina judistov bitky nevyhľadáva. Ale keď bolo potrebné, judo mnohým pomohlo z bryndy. Život nie je úplne fér a niekedy silnejší napadne slabšieho. Za našich čias toto vybavila partia. Frajerovi dal čo preto ten, kto naňho stačil a utláčaný bol pomstený. Alebo občas vypomohol niečí starší brat. Ale neriešil to psychológ a prežili sme všetci. Nakoniec to vždy dopadlo dobre, napríklad aj po rokoch. A mama za mňa vybavovala len to, na čo som nestačil kvôli maloletosti, inak som ja aj väčšina mojich kamarátov museli vybaviť všetko ostatné. Vrátane napr. komunikácie s trénerom, pretože internet nebol a s dvoma chlapcami na krku na to ani nemala čas.
Doba je iná a my s ňou ísť musíme. Nemá cenu zatracovať jej vymoženosti a bojovať proti nim. Ale aj v tejto dobe môžeme dať deťom ich slobodu. Slobodu v tom, aby sa učili samostanosti, nebáť sa, spoliehať na seba a keď na to dôjde, tak sa aj pobiť a ubrániť sa. A nabaľovať skúsenosti ako snehová guľa a tým sa stávať silnejšími pre život. A ako všetko, aj toto je o prístupe a o cite. Ale to, že si chlapci spolu občas vybavia účty aj ostro je podľa mňa celkom normálne a ťažko to zmení aj celosvetová psychológia, proti ktorej inak nemám vôbec nič, naopak.